Moja cesta
Každý príbeh má svoj začiatok. Často totiž dostávam otázku, ako som sa dostal k fotografovaniu a čím ma to tak zaujalo. Tak nech sa páči.
Začiatky
Kde bolo tam bolo, bol raz jeden chlapec, ktorý býval na dedine pod lesom. Každý deň bol zvyknutý chodiť na prechádzky so psom do lesa a bol veľa krát svedkom krásnych momentov, ktoré vyčarovala naša príroda. Ale nie. Je síce pravdou, že som býval na dedine, teda bola mestská časť Spišskej Novej Vsi, ale cítili sme sa, ako keby sme bývali na dedine. Moja vášen pre fotografovanie prišla s príchodom prvých mobilných telefónov s fotoaparátom. Pamätám si, ako keby to bolo včera. Písal sa rok pána 2003 (bol to dobrý ročník) a vtedy som prvý krát držal v rukách mobilný telefón Sony Ericsson T230 s prídavným fotoaparátom. Fotil fotky o veľkosti 0,3 megapixelu (640×480 pixelov). Toto bol ten moment, ktorý ma očaril. Zachytiť moment, ktorý sa už nikdy nemusí opakovať. A môcť sa k nemu kedykoľvek vrátiť prostredníctvom fotky, ktorá vo mne vyvolá spomienku.
Čo bolo ďalej? Ako som začínal?
Ako bežal čas, vymenil som mobil za môj prvý fotoaparát. Značku si už nepamätám, ale bol to foťák kupovaný v Datarte za vtedy skoro 3000 korún, mal 3,2 megapixelov a nemal žiadne ostrenie, teda pevný fokus. Fotil otrasne, fotky boli zašumené, ale na tú dobu som bol frajer, mal som digitálny foťák. Bolo to pre mňa dôležité, pretože som sa len utvrdil v tom, že toto je to, čo ma baví, zachytávať jedinečné momenty. Postupom času som si prešiel cez kompakt benq, ultrazoom Fujifilm, až kým som si kúpil moju prvú zrkadlovku – Sony A200 aj so setovým objektívom. Časom som si dokúpil aj teleobjektív. Prešiel som si rôznymi žánrami, od krajiny, portrétov, reportáže, športu, aby som sa uistil v tom, že krajinárska fotografia je ten druh fotografie, čo ma baví najviac.
Zlomový rok?
V roku 2009 som sa rozhodol zlepšiť. Naučiť sa niečo nové a tak sa ku mne náhodne dostala informácia, že sa v mojom meste organizuje fotokurz, tak som neváhal a prihlásil som sa. Ani som v tom čase netušil, že mi to zmení môj fotografický život. Kurzu prednášal miestny fotograf s bohatými skúsenosťami – Miro Dibák. Prešli sme od základov fotografie až po rôzne experimentálne techniky. Vďaka tomu kurzu som sa prihlásil do miestneho fotoklubu a začal sa stretávať s ľudmi, ktorí majú rovnakú záľubu ako ja. Netušil som, že už vtedy nadviažem silné priateľstvá. A aj o tom je to združovanie sa, môžeme sa veľa naučiť od iných ľudí, ktorí majú rovnakú záľubu.
Čo sa udialo v roku 2018?
Roky šli a ja som počas týchto rokov mal pocit, že stagnujem, neposúvam sa dopredu a moje fotky sa strácajú v priemere ostatných. To bol moment, kedy som si uvedomil, že je najvyšší čas sa posunúť ďalej. Medzičasom sa začal venovať foteniu aj môj brat, nastúpilo obdobie sociálnych sietí, instagramu a tam som natrafil na mladého fotografa, ktorý organizoval fotografické workshopy zamerané na umeleckú fotografiu krajiny. To bol ten žáner, ktorý ma očaril, oslovil najviac. Najlepšie na tom bolo to, že sa organizovali na dostupných miestach, fotilo sa v teréne a súbežne prebiehali aj lekcie postprocesu. Ten mladý fotograf sa volá Filip Hrebenda a v súčasnosti patrí k svetovej špičke krajinárskej fotografie. Workshop sa konal na Chate pri Zelenom plese, kde som bol vtedy prvý krát a ostal som očarený prostredím. Vysoké štíty, jazero obklopené vysokými skalnými masívmi. Ťažko to opísať, treba to jednoducho zažiť. Filip bol ako lektor skvelý, venoval sa nám celý čas, nemal pred nami tajnosti, odovzdal nám všetky svoje vedomosti a už bolo na každom, čo si z toho odnesie. Pre mňa to znamenal posun v mojej tvorbe. Bolo to obdobie “divokých úprav, divokých farieb”, kým som si našiel tú svoju cestu, svoj štýl. Od tohto workshopu som s Filipom absolvoval ešte zopár workshopov a nielen s ním, ale aj s Mariánom Kuricom, ktorý taktiež patrí medzi svetovú špičku.
FIAP – Fédération Internationale de l´Art Photographique
Počas študentských rokov, čo som si fotil len tak pre seba som sa dostal do štádia, že mi chýbal nejaký cieľ, motív, cesta, prečo fotiť, zlepšovať sa. Okrem psychohygieny, čo je samozrejme dôležitá súčasť života, to chcelo niečo viac. A tak sme sa rozhodli s kamarátom, že získame medzinárodný fotografický titul AFIAP. Je to prvý z titulov, ktoré udeľuje Medzinárodná federácia umeleckej fotografie so sídlom v Paríži. Na jeho získanie bolo potrebné zapájať sa do medzinárodných súťaží organizovaných pod patronátom FIAP a získavať tzv. akceptácie (body). No nebola to vôbec sranda, trebalo minimálne 40 akceptácií z 15 rôznych súťaží v 8 krajinách sveta. Všade boli fotografie hodnotené odbornou porotou. Trvalo nám to cca 2,5 roka. Ale podarilo sa a keď nám prišiel oficiálny mail, že nám bol udelený titul AFIAP – artist Fédération Internationale de l´Art Photographique. Nehovoriac, že keď mi domov došiel diplom, to bola radosť a hrdosť, že chlapec z malého mesta dosiahol niečo vo svete.
Súťaže
Má zmysel sa zapájať do súťaží, aj keď si neverím? Aj keď nepovažujem svoje fotografie za dostatočne dobré? Každému, s kým sa rozprávam a opýta sa ma na túto tému, hovorím, že zapájať sa do súťaží má zmysel. Minimálne dostaneme spätnú väzbu, čo je dobré, čo zlepšiť. Netreba pozerať na neúspech demotivujúco, ale treba to brať ako príležitosť zistiť, čo zlepšiť, zistiť, aké sú trendy vo svete, ako sa vyvíja svet fotografie a umenia.
Asociácia profesionálnych fotografov SR
Klasika, titul AFIAP mi nestačil a preto som si jedného dňa zmyslel, že skúsim, fakt to bolo len v štádiu pokusu, či by mi ma prijali do Asociácie profesionálnych fotografov SR. Ide o “združenie” tých najlepších fotografov zvučného mena, ktorí vo svete fotografie niečo znamenajú. Je tam veľa inšpiratívnych ľudí a byť v ich spoločnosti je česť. Poslal som prihlášku a čakal, aká bude reakcia. Po ukončení hlasovania (komisia zostavená z 5 členov asociácie, ktorí posúdia kvalitu tvorby a na základe toho rozhodnú) mi bolo oznámené, že som jednohlasne prešiel a bol som prijatý za člena prestížnej asociácie. Slovami sa nedá opísať, čo som v ten moment cítil. Bolo to pre mňa ako keby také zadosťučinenie mojej snahe, snaženiu sa. Tým, že som členom asociácie, sa mi otvorili možnosti k získaniu ďalších fotografických titulov, ktoré udeľuje Federácia európskych fotografov. Prvý titul EP – European photographer sa mi podarilo úspešne získať. Získal som spätnú väzbu, ktorá bola veľmi pozitívna. V novembri 2024 som sa rozhodol, že získam druhý titul – QEP – qualified european photographer, ktorý sa mi nepodarilo na prvý pokus získať. Nuž, tu sa dostávame k tomu, čo som písal vyššie, neúspechom sa netreba dať odradiť. Nebudem sa tváriť, že to so mnou nezamávalo, hlavne preto, že na základe reakcií z okolia som to považoval za hotovú vec a ono to nevyšlo. Ale život sa nekončí, ide sa ďalej.
Moja fotografická cesta nekončí. Ide sa ďalej, ale netreba zabúdať na to najdôležitejšie. Nech to, čo robíme, čomu sa venujeme, nech nám v prvom rade robí radosť. Nech nás to napĺňa a nech pri tom oddýchneme, načerpeme nové sily, duševnú pohodu. A to prajem každému, kto sa venuje fotografovaniu, nenechaj sa odradiť neúspechom, namiesto nákupu fototechniky investuj do seba, vzdelávaj sa a napreduj. Fotoaparát za teba neodfotí fotku. Ale s fotoaparátom máš v rukách nástroj, ktorý ti môže zmeniť život…k lepšiemu.
