Fotografia je viac než len stlačenie spúšte. Je to umenie zachytiť svetlo, atmosféru a jedinečné momenty. Dnes vám prinášam rozhovor s talentovaným fotografom Jánom Ilkovičom, ktorý sa špecializuje na fotografovanie krajiny a hôr. Prezradil mi, ako vyzerala jeho cesta k fotografii, jeho začiatky, ako vyzerá jeho tvorivý proces, s akými výzvami sa stretáva a aké rady má pre začínajúcich fotografov.
K fotografovaniu som sa dostal vďaka tebe, keď si so mnou vymenil svoj starý foťák Sony a580 (ktorý mám dodnes vystavený na komode) za môj nepotrebný notebook. Povedal som si, že sa mi zíde, keď pôjdem niekde na výlet alebo dovolenku, tak budem mať aspoň lepšie fotky ako z mobilu. Napokon ma to začalo baviť viac, ako by som len vtedy tušil…
Neviem, či mám len jedno obľúbené miesto. Každé miesto je pre mňa istým spôsobom výnimočné a krásne. Aj keď je pravda, že sú miesta, kde sa pravidelne vraciam a fotím ich častejšie. Ale to je skôr spôsobené tým, že už nemám toľko času a príležitostí cestovať. Najradšej fotografujem prírodu s vodou. Či už je to malý potôčik alebo pleso, voda mi vždy dodá pohyb do inak statickej fotografie. Okrem toho rád fotím nočné, resp. večerné fotky. Musím ale podotknúť, že aj keď 99% mojich fotografií sú fotky prírody, fotím aj iné žánry.
Pre mňa je postprodukcia dôležitá. Aj keď dnešné fotoaparáty ponúkajú pokročilé technológie, zatiaľ stále nedokážu odfotiť a spracovať fotografiu tak, ako ju vidím a akú mám predstavu. Postprodukcii preto venujem veľa času a snažím sa vždy experimentovať. Dávam si dosť záležať na tom, aby moje fotografii pôsobili zaujímavo a pútavo, a nielen na prvý pohľad. Dosť sa pri úprave fotografií venujem farbám, sú pre mňa podstatné a tak isto sa snažím vytiahnuť svetlo a tiene, aby vynikla kompozícia. Pri postprocese je podstatné mať pod kontrolou svetlo, tiene, farby, kontrast a v neposlednom rade aj ostrosť.
Môj rituál je celkom jednoduchý – potrebujem vedieť, kde idem, po akú fotku si tam idem a musím mať presný prehľad o počasí. Málo kedy idem “na slepo” alebo na náhodu. Na fotenie som pripravený skoro vždy. Techniku mám vždy zbalenú, batérie nabité a karty zálohované. Niekedy však môžem byť pripravený ako veľmi chcem, ale stáva sa mi, že veci aj tak zabudnem. Dobrým príkladom je moje posledné fotenie na Liptovskej mare, kde
som chcel zobrať so sebou dron. To, že ho nemám, som si uvedomil až na mieste. A nepomohla mi ani príprava deň vopred…
Inšpiráciu čerpám hádam z každej strany. Či už je to práca kolegov z APFSR, alebo zo sociálnych sietí. Niekedy dostanem inšpiráciu priamo pri fotení, keďže už pri fotení mám predstavu o tom, ako chcem, aby fotka vyzerala. V mojej tvorbe ma ovplyvnilo niekoľko ľudí, ako prvý si to bol ty, keď sme spolu začali chodievať na fotovýlety a kamarát Robo, ktorý bol čerstvým absolventom fotografického kurzu a učil ma, ako fotoaparát nastavovať a pracovať s ním v manuálnom režime. Skutočný zlom nastal, keď si mi ukázal prácu Filipa Hrebendu a Mariána Kurica. Top krajinkársky fotografi zo Slovenska, ktorí
dokazujú, že aj v našej krajine sa dajú fotiť svetové fotky. Workshop s Filipom bol pre mňa taktiež zlomový, keďže som už vedel pracovať s Photoshopom, ale nevedel som si ustáliť postproces, a na jeho workshope som si uvedomil viacero vecí. Aj keď dnes editujem fotky inak ako Filip, naučil ma to najhlavnejšie – ako mám pri fotení rozmýšľať ako fotograf, ako mám vnímať svetlo a farby a ako to všetko preniesť do výslednej fotografie.
Haha, tak to áno, fotografia krajiny si vyžaduje veľa trpezlivosti. Našťastie s tým nemám problém, pretože často krát je to o vychutnaní si prírody, krásnych západoch slnka alebo o tom tichu pri fotení nočnej oblohy. Ale nebolo to vždy tak. Moja prvá výzva bola výjsť z komfortnej zóny a odoprieť si posedenie pri pive s kamarátmi a ísť niekam na západ slnka fotiť. Ďalšia výzva bola zdolať to, prečo moje fotografie nie sú také pekné, ako by som chcel a prečo neviem nastaviť foťák v manuálnom režime. Výzvy sú však na to, aby sa prekonávali a teraz to beriem tak, že aj teraz je pre mňa každá fotografia výzva, ako to zvládnem odfotiť, ako to zvládnem upraviť a ako to dokážem predať divákovi.
Trendy vnímam, že sú tu a že sa striedajú, ale nemyslím si, že majú nejaký vplyv na mňa, alebo na moju tvorbu. Nebudem teraz produkovať hyper realistické zábery len kvôli tomu, že je trendy tento týždeň. Idem si skôr vlastnou cestou, sústredím sa na svoju tvorbu, bez ohľadu na to, čo je teraz “in”.
Milujem kritiku. Vždy, keď pošlem niekomu fotografiu pred tým, ako ju zverejním, očakávam konštruktívnu kritiku. Každý, kto niečo tvorí, pozná ten pocit, že si nemusí všimnúť nejaký detail alebo maličkosť. Je to preto, lebo sa sústredíme na iné veci a na celkový vzhľad a dojem. Preto vždy očakávam kritiku, čo na mojej fotke nie je dobré a mám si na to dať do budúcnosti pozor. Každý takýto názor si beriem k srdcu a snažím sa na to myslieť do budúcna. Ale nie je kritika ako kritika. Uvediem preto jeden príklad, ktorý sa mi stal krátko po tom, ako som sa stal členom APFSR. Na sociálnej sieti som uverejnil fotografiu, na základe ktorej si ma našiel nejaký “fanúšik” a rád sa podelil pod skoro každou fotkou s komentárom, aký som slabý fotograf a že každá fotka je na nič. Samozrejme, kritiku s radosťou a pokorou prijmem, ale má pre mňa väčší zmysel, ak je od niekoho, kto sa fotografii venuje, rozumie a nie od nejakého internetového trola.
Neviem, či mám nejaké špeciálne tipy, vďaka ktorým uľahčím niekomu život a prácu. Začínajúcim fotografom môžem dať iba jeden tip, aby sa zlepšili vo fotení: fotiť, fotiť a ešte raz fotiť. Ani skvelým šoférom sa nestanete tým, že zrobíte autoškolu. Až keď si odjazdíte pár tisíc kilometrov, tak sa budete zlepšovať. A s fotením je to rovnako. Ani workshop, ani kurz a ani žiaden foťák z vás neurobí lepších fotografov.
Len vy sami.